„Mládeži treba dať zo zisku viac, nie iba omrvinky,“ tvrdí bývalý vedúci zimného štadióna

Prešovský zimný štadión čo sa týka vonkajšieho dizajnu, predbehol dobu. Z vtáčej perspektívy vyzerá ukážkovo. Keby ho takto niekto naprojektoval v súčasnosti, asi by sa veľa kritikov nenašlo. Horšie je to „detailmi“, pod ktoré sa podpísal zub času. Niektoré sú menšie, iné naopak. Niektoré sa dajú odstrániť prijateľnou investíciou, na iné je treba viac peňazí. S týmto tvrdením dozaista súhlasí každý. V pondelok v našich novinách obhajoval prácu a fungovanie svojej spoločnosti na „zimáku“ konateľ HC Prešov n.o. Milan Mráz. No existujú aj iné názory…

Článok zabezpečil Prešovský Večerník, www.povecernik.sk

Otvorený list, adresovaný M. Mrázovi, ale aj všetkým Prešovčanom, nám tentoraz doniesol do redakcie Miroslav Babej. Mnohým rodičom, alebo ľuďom, ktorí sa „točia“ okolo prešovského hokeja, je toto meno známe. Ide o bývalého vedúceho zimného štadióna (vtedy „najvyšší“ zodpovedný post za chod a prevádzku štadióna), zároveň aj vedúceho A mužstva. Neskôr pôsobil vo funkcii „rolbára“. Spolu štrnásť rokov strávených v prešovskom ľadovom chráme.

Na úvod chcem napísať, že som pracoval na štadióne ako rolbár aj za éry pána Mráza a to od 1. januára 2013 do 30. apríla toho istého roku. Odišiel som preto, lebo som nedokázal, ako sa hovorí, držať hubu a krok. Najčastejšie sa to týkalo toľko frekventovanej témy kvality ľadu. Na neustále sa opakujúce otázky rodičov, prečo tu máme vždy taký katastrofálny ľad, som jedného dňa začal odpovedať pravdivo. A to, že je treba kvalitnú rolbu, lebo zrepasovaná je vždy iba zrepasovaná a nie vždy musí postačovať. Ďalej dobre fungujúcu strojovňu, lebo v tejto sa za osem rokov neurobila žiadna poriadna údržba a v neposlednom rade kvalitnú zmäkčovačku vody, pretože súčasná nepostačuje. Stal som sa tak nevyhovujúcim zamestnancom. V súčasnosti pracujem ako správca budovy Základnej a materskej školy v Drienovskej Novej Vsi, kde som maximálne spokojný.

Náš prešovský zimný štadión v čase výstavby.

V ďalších riadkoch si dovolím oponovať pánovi Mrázovi a podotýkam bez akýchkoľvek emócií, či pocitu zatrpknutosti. Takto, ako spravuje v súčasnosti prešovský zimný štadión on, by dokázalo kopec ľudí, pokiaľ by sa tiež riadili príslovím, kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody.

Začnem sklenenými výplňami. Podľa môjho názoru bola ich výmena oveľa dôležitejšia, než rekonštrukcia rolbárne a vrátnice, tiež výmena osvetlenia a ozvučenia, bez ohľadu na to, že staré výbojky boli veľkými požieračmi energie. To isté platí aj o druhej časomiere. S obnovou štadióna bolo teba začať pri sklenených výplniach, lebo neustále hrozí nebezpečenstvo ohrozenia života. Už za mojej éry vedúceho „zimáku“ mi človek od toho fachu povedal, že on sa pod výmenu skiel nepodpíše, lebo sa nechce dostať do väzenia. Rámy sú už roky prehnité a potrebujú nutne výmenu. Avšak tu sa urobili veci skôr oku lahodiace, než skutočne potrebné. Alebo sa čaká, že niektoré ťažké sklo jedného dňa spadne, a, poviem to rovno, niekoho zabije? V rolbárni je najdôležitejšia rolba a keby sa v týchto priestoroch bol urobil generálny poriadok a vymaľovala by sa, úplne by to postačovalo. Myslím si, že pri výbere, čo sa na štadióne urobí a čo nie, sa nezohľadňovalo to, čo bolo a je skutočne dôležité, ale mať čo najskôr povinnú investíciu vyplývajúcu zo zmluvy za sebou a potom už len ako tak udržiavať chod štadióna.

Juniorské majstrovstvá sveta 1972 v Prešove. Ešte sme sa za náš hokejový chrám nehanbili.

Čo sa týka problémov s kúrením, nesúhlasím s pánom Mrázom, že ak by malo fungovať lepšie, je treba ho kompletne prerobiť. Tu stačí investícia maximálne 1500 eur na zakúpenie a montáž druhého kotla, lebo jeden nedokáže naraz vytápať časť štadióna, ktorá je na neho napojená a zároveň každú hodinu ohriať kvantum vody, ktorú spotrebuje asi dvadsať ľudí pri sprchovaní po každom tréningu. Zástupcovia viacerých firiem z plynárenstva odporúčali jedno: mať dva kotly, jeden by ohrieval vodu na sprchovanie, druhý by vytápal. Je to prosto také jednoduché – samozrejme, keď niekto neľutuje spomenutú vôbec nie vysokú investíciu.

A nakoniec by som sa chcel zmieniť o jednoduchých počtoch. Mesto Prešov dotuje ročne HC prešov o.z. sumou 260 tisíc eur na zaplatenie všetkých energií spojených s užívaním ľadu mládežníckymi športovcami. Keď z nich občianske združenie zaplatí všetky energie, musí sa ešte pomerne dosť zvýšiť, o tom sú presvedčení viacerí, nie iba ja.

Holuby sa na štadióne cítia ako doma. Tieto vtáky sú šíriteľmi mnohých chorôb.

Teraz sa poďme baviť o ďalšom zisku a to za prenájom ľadu komercii, ktorého cena je v priemere 150 eur za ľadohodinu. Mesačne mi to vychádza zhruba 13,5 tisíc eur, za sezónu (8 mesiacov) zhruba 108 tisíc eur. Pokiaľ viem, HC Prešov o.z. zamestnáva šiestich ľudí a myslím, že nemajú väčší príjem ako 700 eur na jedného mesačne. Pri odrátaní týchto nákladov mi to vychádza cca 74 tisíc eur (!!!) za osem mesiacov zisku za predaj komerčného ľadu. Pri takej biede, akú trú ľadové športy v našom meste, je to na zamyslenie a na zváženie, aká časť z týchto peňazí, by mohla byť investovaná späť do mládeže. Tej treba dať oveľa oveľa viac a nie iba omrvinky.

Vážený pán Mráz. A môžeme sa baviť aj o tom, čo všetko (pri tých cca 74 tisícoch vášho zisku za komerciu), robia iní ľudia, keď chcú, aby ich deti mali dôstojné podmienky na šport, ktorému sa venujú. Pred každou sezónou vás suplujú v tom, že si dajú do poriadku na vlastné náklady šatne. Nedávno niekto „cudzí“ zaplatil obloženie 64 metrov štvorcových polovice chodby (od hlavnej cesty) pri šatniach, ošetrovni, čajovni, miestnosti pre rozhodcov. Niekto iný zasa zabezpečil koberec na schodoch k šatniam a kanceláriám.

Zápach z verejných WC vo vestibule? Neviem, koľkokrát týždenne sa umývajú, no sú používané dennodenne. Nečudo, že potom pripomínajú staré smradľavé socialistické záchody, aké boli niekedy na autobusovej stanici v Prešove. A nie kompletné prerobenie celej kanalizácie v danom WC, ako tvrdíte, ale je treba opraviť odsávanie, tak ako je to v šatniach. A smrad nebude. To mi verte.

Sociálne zariadenie pre V.I.P. hostí. Pozvite potencionálneho sponzora na zápas…

A ešte niečo. Sociálne zariadenia, čiže WC a sprchy žiakov a dorastencov, ktoré sú používané dennodenne, upratujete dvakrát za týždeň. Myslíte, že je to hygienicky vyhovujúce, keď sú používané dennodenne? Na deťoch by sa šetriť nemalo!

Náš prešovský zimný štadión, vy, ako Michalovčan (prepáčte, nie je to myslené ako urážka), máte v prenájme už skoro dva roky. Za ten čas ste nemali záujem jedinej upratovačke, ktorá musí pratať takých veľký „kolos“, kúpiť ani len vysávač, aby ste jej uľahčili namáhavú prácu. Aby mohla pekne povysávať hľadisko po zápasoch a tiež koberce na schodoch. Ona namiesto toho musí behať po nich s metlou a lopatkou, ako v 19. storočí.

Pán Mráz, v odpovedi, ktorú ste napísali v pondelkovom Večerníku, ste na záver uviedli, že sa žiadna senzácia nekoná. To nie, po nej ani rodičia, ktorí petíciu podpísali, veľmi netúžili. Senzáciou by ale bolo, keby sa o zimný štadión začal starať konečne niekto, kto chce prešovským ľadovým športom úprimne pomôcť a nie prevádzkovať náš štadión za účelom zisku.

S pozdravom

Miroslav Babej

A ešte jeden hlas. Užívateľom komerčného ľadu na prešovskom „zimáku“ je aj Vladimír Falát. „Tiež by som mohol hovoriť o mnohých nedostatkoch, no odkážem kompetentným len jedno. Dajte už konečne štadión do rúk poriadnemu gazdovi, aby sme sa nemuseli donekonečna hanbiť. Niečo nové a pozitívne sa v prešovskom hokeji deje, keď na zápasy seniorov chodí skoro tisícka ľudí. Tak nech sa to odzrkadlí prosím aj na fungovaní štadióna. Alebo to pôjde znova v starých koľajach. Koľko rokov ešte? Štrnásť?“

Autor: Ján Miroľa

Tiež sa vám može páčiť...